Polovica apríla bola stále ideálny čas na výživnú skialpovú túru v Tatrách. Snehu je nakydaného dosť, čakali sme len na počasie a Rosnička určila týždeň od pätnásteho. V nedeľu večer sme sa postupne nakvartírovali na Popradskú chatu v zostave Dušan, Švanťo, JanKatka a ja Juraj.
Prvá méta dňa, Nižšie Kôprovské sedlo, vyzerá už v dosahu, ale na záver išli lyže na batohy.
Ráno v pondelok vyrážame z Popradského plesa smer Chata Ornak v Poľsku, čaká nás približne 23 km, 1737 metrov stúpania a 2065 metrov klesania, ešte netušíme, že to bude aj krásne lyžovanie. Prvá méta je Nižné Kôprovské sedlo, ktoré dobýjame celkom na záver s lyžami na chrbte. Potom už nádherný zjazd do Hlinskej doliny s traverzom a výstupom do Kobylej doliny a výšľapom na ďalšiu métu dňa – do sedla Závory. Čas je dobrý, nad nami plech, tak prečo ešte nepokračovať do Hladkého sedla a kuknúť sa z hranice prvý raz na poľskú stranu? Nasledovala ďalšia krásna lyžovačka do Zadnej Tichej doliny. Po nekonečných snehových pláňach hľadáme zrušenú odbočku do Tomanovej doliny. Nájdeme ju po starej zvážnici vedľa medvedích stôp, ktoré nás dovedú správnym smerom. Popri potoku, len nespadnúť do vodnej hlbočiny a vystúpať do Tomanovho sedla. Tretia méta dňa, opäť sme na slnku, a parádna lyžovačka poľskou Tomanowou dolinou až na Chatu Ornak. Varia len do 19-tej, stihli sme to o pol hodinu skôr.
Druhý deň bude ťažší, vieme, bude viac stúpania, hneď zrána zostra na Ornak. Vyrážame o ôsmej, čaká nás 16 km na Žiarsku chatu, čo ale znamená 1923 metrov stúpania a len 1665 m klesania a teda lyžovania. Strecha poľského Ornaku bola strmá a ľadová, bez mačiek na lyžiach by to nešlo a potom nasledovali nekonečné výšvihy a klesania najprv na poľskom hrebeni Západných Tatier, potom na slovenskom. Na hraničnom Kline sme si mysleli, že si už vydýchneme, ale aj ďalej za Končistou to bolo stále ako na hojdačke, takže vrchol na Hrubom vrchu s výhľadom na poslednú métu dňa, na Žiarske sedlo bol naozaj Vrchol. Z neho zaslúžená lyžovačka hlboko do Jamnickej doliny. Unavení, upečení na slnku začíname stúpať posledných 500 metrov výškových, našťastie Švanťo nachádza v kosodrevine prameň a chladnou tatranskou vodou napĺňame prázdne fľaše. O 18.30 sme konečne v Žiarskom sedle a foto-vrcholovka je opäť na krásnom slnku. A verte, vľavo od sedla, takmer popod Baranec to bola zasa parádna lyžovačka. A je tu finále s medvedími stopami kúsok za Žiarskou chatou a celkom nakoniec som si v tme pri lyžovaní dolinou až na parkovisko nahlas vyspevoval, aby sa tie stopy náhodou neprekrížili s mojou lyžiarskou lajnou. Napokon som nocou za volantom do Bratislavy sníval o tých dvoch krásnych dňoch a snívam dodnes. Pridajte sa.
Juraj
