Hmlisté spomienky... na Toskánsko

Kde bolo, tam bolo. Uprostred tmavých lesov a hlbokých dolín, ďaleko v Hornej zemi, stál na mieste starého mlyna dom z vápenca. Nebol to obyčajný dom, akých bolo po okolitých dolinách rozosiatych desiatky. Bola to skôr taká neslovenská kúria, s veľkými miestnosťami, krbmi, priestrannou kuchyňou, terasou. Rozľahlé letné sídlo, postavené  z ohromného množstva kameňov. Dom sa vymykal prostrediu, v ktorom stál, akosi tam nepatril. Vyzeral, akoby do bukovo-hrabových lesov Slovenského krasu doputoval zďaleka, z bielych vápencových svahov prehriatych južanským slnkom, odkiaľsi z Toskánska.  Aj zariadený  bol toskánsky, v symbióze dreva, kovu a kameňa. I jeho okolie, ktorému dominovali pínie,  bolo akoby z Apeninského poloostrova. A len pár kilometrov od neho ležal skalný raj - Zádiel.

 
Jožo a Paľo na Troch kráľoch.

Kde inde, ako v sídle zo skál,  by sa malo konať kultové stretnutie obstarožných vyznávačov skalného lezenia, združených v obskúrnom spolku lezúcich geriatrov. Navyše to bolo ideálne miesto pre tých z nich, ktorým zub času vyčistil myseľ a zbavil ich odťažitých spomienok, hoci sa tomu urputne bránia. Nakoniec, dnes si už nikto z priamych aktérov vtedajšej ezoterickej udalosti presne nespomenie, ako to presne bolo. Isté je však jedno: výsledný pocit z trojdňového pobytu na tom magickom mieste bol povzbudzujúci. Vďaka zúčastneným i hostiteľke, domácej pani Monike, všetky ingrediencie sadli na správne miesto a vytvorili mix  eufórie a očakávania. Divina bola skvelá v guláši, ragú i v stejkoch, víno a domovina tiež.
Vzduch bol mrazivý v noci a nad ránom. Hviezdy svietili nemestsky jasno a ostro. Zamrzlo i víno ponechané vonku. Tiene ukrývali chlad i cez deň a preto sa prezieravejší vydali za októbrovým slnkom. Len tvrdohlavci liezli na severe, vymrzli a znechutili lezenie svojim spolulezcom. Sobota bola chladnejšia, v nedeľu ale bolo teplúčko. Liezlo sa na Homole, Čertovej stene, Trojkráľovom hrebeni, Bariérach, Prednej bašte, Zubatej a Prídavkovej veži. Niektorí vymietli klasiky ( Bakoška, Ave Mária, Čertove koľaje), iní čistili športové sektory, kde si i zalietali. „ Mám nabraté lano, opieram ho o zámok karabíny, že zapnem, pozriem hore, kade ďalej a v tom letím, necvakol som“  prekvapivo detailne si spomína Peťo na zážitok z Boľšej techniky na Bariérach . To je tá naklonená zádielska osmička, kde si bez „baľšej techniky“ nôh nepinknete.
Zádielské lezecké zákusky a spoločenská atmosféra prebrali k životu z letargie viacerých Glkáčov, chystajúcich sa na zimný spánok. Večernú debatnú ligu o špecifikách klasifikácie v rôznych lezeckých oblastiach viedol bezkonkurenčne Jožko, i keď sa mu snažili konkurovať Rudo, Viktor a Peťo. Keď vystupňované diskusné napätie medzi Rudom a Jožom vyvrcholilo na ich vek veľmi lichotivými prívlastkami ako  ty „ k...t a ch.j „, odišiel insitný psychoanalytik radšej na čerstvý vzduch. A zjavne mu to pomohlo... po vychladení bol schopný pokračovať.
Druhý večer bol venovaný administratívno-členským  záležitostiam. Po dlhej rozprave  o kritériách členstva, naťahovanej množstvom skonzumovaného vína, boli nakoniec za platných členov GLK jednohlasne prijatí: Civetta ( v neprítomnosti, ale s radostným súhlasom na diaľku), Alan ako CEO kanadsko-amerického regiónu, Ľudo a Viktor za bystrickú pobočku, Jožo ako zakladateľ martinskej bunky a Andrej ako luxemburský veľvyslanec. Do kategórie senior čakateľ – dorastenec boli nominovaní Paľo Tomka a Kazo Linek. Za vedúcu početného fanklubu GLK bola schválená Julka. Jožo sa následne sám zvolil za metodika a psychoanalytika GLK.
Aby geriatri nevyzerali iba ako neužitoční lezci a konzumenti dobrého alkoholu a vyberaného jedla, znížili sa i k manuálnej práci a premiestnili kopu dreva do drevárne, čomu sa zjavne potešila Monika so slovami:“ ležalo tam už viac než rok.“ V Monikinom toskánskom sídle bolo tak dobre, až sa ho nechcelo opustiť. Ak by geelkáči mali možnosť tam ešte niekedy zavítať, určite by dokázali urobiť viac než len premiestniť drevo. Stačí im dať šancu. Ďakujeme!

2. výročné GLK stretnutie sa uskutočnilo 4. - 6. októbra 2013 v Toskánskej vile cca 6 km od Zádielskej doliny, účastníci:
hostiteľka: Monika Kassayová
zakladajúci členovia GLK: Ďuro Pucher, Peťo Greksák, Rudo Hajdúčik, Šaňo Buzinkay
noví členovia GLK: Viktor Karabinoš, Ľudo Sihelský, Jožo Santus
senior čakatelia - dorastenci: Paľo Tomka, Zdenka Buzinkayová
juniori čakatelia, fanklub: Julka Golianová, Jakub Buzinkay
psi: Buchčo, Sara, Sheila

foto: Ďuro a Peťo