Keď moja bývalá frajerka Tama zareagovala ešte v októbri na výhodný firstminit cestovky do Turecka, boli sme v rozpakoch. Nikdy v živote sme neboli na organizovanom zájazde (v Taminom prípade to bolo dokonca profesionálne faux pas). Malé bezvýznamné plus mali byť len dva voľné dni počas zájazdu a destinácia - okolie Antálye a blízkeho Geyikbayiri.
Vyzbrojení matrošom, Tomasovými a Kazovými doporučeniami sme v obkľúčení klubu dôchodcov absolvovali let do Antálye.

Rest hour.

Náš týždenný výlet mal nakoniec dve časti: zájazdovú a dovolenkovú. Ani z tej zájazdovej sme neboli sklamaní. Hoci sme museli absolvovať aj povinnú "nákupnú" časť, navštívili sme viacero pamiatok a prírodných krás a vďaka vynikajúcej sprievodkyni sme sa dozvedeli mnoho o súčasnom i minulom Turecku. Musel som si poopraviť môj podvedomý pohľad na Turkov. Uznávam, že už to  nie sú tie hordy, ktoré nám vypaľovali hrady, znásilňovali staré matere, nebehajú opásaní výbušninami, nemajú "turecké hospodárstvo" a dokonca už takmer ani turecké záchody. Je to krajina, ktorá patrí viac do Európy ako do Ázie, Turci sú milí ľudia, vážia si turistov, majú chutnú kuchyňu, jazdia vpravo, sedia v tureckom sede, pijú výbornú tureckú kávu a dostať tam aj turecký med. A ani s tým islamom to až tak nepreháňajú - náboženstvo im síce zakazuje piť, ale národný nápoj raki, štyridsaťpäť stupňovú anízovku pokojne užívajú s odvolaním, že je to liek. Bieloskvúce vápencové kúpele Pamukkale s historickým mestom Hierapolis aj moderná Antálya stoja za návštevu.

Vysnívanú destináciu Geyikbayiri sme nakoniec nenavštívili. Bývali sme bližšie k lezeckej oblasti Olympos, ktorá nás lákala kombináciou mora a skál. Nesklamala, dokonca nás nadchla natoľko, že aj druhý voľný deň sme sa tam vrátili a dali sme Geyiku košom. Ruiny prístavného mestečka Olympos tvoria v súčasnosti národný park, kde príroda a zub času dokázali zvíťaziť nad takými staviteľmi ako boli antickí Gréci. Krásne údolie riečky ústiacej do mora je lemované obchodíkmi, reštauráciami a penziónikmi v štýle "tree houses". Trojkilometrová pláž, čisté more, ale hlavne blízke lezecké sektory - to bola tá motivácia, pre ktorú sa oplatilo naťahovať sa po hoteloch s lezeckým matrošom.

Dva dni samozrejme nestačili na to, aby sme Turkom počistili všetky sektory. Dali sme si takú všehochuť, dlhšie, kratšie, ľahšie, ťažšie, položené, kolmé i previsnuté, paklenickú i mišjopečovskú skalu sme prestriedali už teplým morom a špecialitami tureckej kuchyne.

Treba si niečo nechať aj nabudúce, určite to využijeme ako príjemnú zmenu, ak sa raz konečne do toho Geyikbayiri dostaneme. No a kedy? Insha´Allah...

Peter