Symfónia ženského bouldringu

Sledoval som ju len kútikom oka. Nechcel som sa prezradiť, ako som zhypnotizovaný jej pohybmi, ako sa neviem od nej odtrhnúť.

Mala prirodzenú ladnosť a krk dlhý ako labuť. Bola štíhla ako vyžla, z farebných legín jej vykúkali dlhé nohy a pod športovým tielkom sa skrývali maličké prsia. Ryšavé vlasy zopnuté do copu podčiarkovali takmer dokonalý  antický profil. A všetko to korunovala  sústredenosť na každý pohyb. 
Visela na natiahnutých rukách, prsty obopínali čo najväčšou plochou veľký obliak. Nasledoval obojručný príťah, nohu zľahka priložila tesne k pravej ruke a mäkko na ňu vysadla, opierajúc sa drobným zadočkom o pätu. Obdivoval som eleganciu s akou sa poskladala na takú malú plochu. Na sekundu ešte zavrtela špičkou, hľadajúc to najlepšie miesto na jej umiestnenie, potom ju pevne pritlačila na drsný povrch,  vytočila chodidlo tesne k stene a prudko vystrelila ako struna. 
Ľavá ruka vyletela do vzdialeného chytu na hrane previsu súčasne s pravou nohou, ktorá sa vystrela. Zachytila sa drobnej ale ostrej lišty. Chvíľu to vyzeralo, že ju nepodrží a spadne. Prsty ale zostali  nekompromisne zovreté a nepustili sa, telo stabilizovalo jemný balans. Svaly na ramenách a chrbte zrazu vystúpili z anonymity a dalo sa v nich čítať ako v anatomickom atlase.  Bola to symfónia sily, ohybnosti, hraničných pohybov a krásy. Vždy sa na ňu teším, keď idem do Vertiga.

“Bola to jedna z nich?”