Ďalší úryvok rozhovorov s Gelom sa podarilo získať nášmu investigatívnemu geriatrovi Ducovi.

Gelo, tak teda, máš už svoje roky, čosi si odliezol čosi podliezol, ako sa prosím ťa udržuješ v takej dobrej duševnej pohode, aj keď to na tebe nevidieť?

G: V prvom rade som rád v spoločnosti mojich kamáratov, hoci mnohí z nich sú ešte nažive. Ale chcem si zaplatiť  kurz ležania v truhle, aby, keď to príde, že už nepoleziem, tak aby som si aspoň dobre poležal. Teda vidíš, zatiaľ čo mnohí myslia na starobu, ja robím aj niečo preto aby som si spríjemnil chvíle aj krátko po starobe.

No, ale kým som tu, som predsa len chlap a tak som sa prihlásil aj na kurz samozvádzania pred zrkadlom, takže aj po fyzickej stránke sa musím udržiavať. Rád chodím aj do Vertiga, kde sú aj mladí ľudia, čo mi dáva nádej, že aj ja raz budem mladý.

Veľmi sa mi zapáčili plechové skrinky. Vždy sa na to teším ako dostanem kľúč, pozriem číslo na kľúči a nájdem tú správnu skrinku.  Teda skrinku, ktorá má rovnaké číslo ako je na kľúčiku. Otvorím ju, je prázdna, čo obohacuje moju fantaziu, dám si tam veci, zamknem a idem liezť. Čize aká maličkosť a koľko radosti. Ľudia čo tie kľúče vydávajú ani nevedia koľko šťastia vedia priniesť. Týmto by som im chcel veľmi pekne poďakovať.

Čiže takto sa ja udržujem.

Ešte aké motto by si nám zaželal do roku 2016?

KEĎ SA NEDÁ, TAK TREBA!