Milana Mereša som poznal ešte z Tatier od roku 1955. Ale! Vtedy boli iné móresy. On bol ročník 1933, ja o šesť rokov mladší. Takže sme vedeli o sebe, ale ja som sa k nemu choval s úctou a s odstupom, lebo okrem vekového rozdielu kolovali o ňom chýry že je fenomenálny lezec. A ním aj bol.

Roky neskôr som ho vďaka slovenským kontaktom stretol vo Švajci. V roku 1981. On bol „čerstvý“ emigrant, ja už skoro „starousadlík“, 12 rokov v exile. Samozrejme sme hneď začali spolu liezť. On býval neďaleko u jeho dcéry a rodiny v Neuchâteli. Liezli sme v Jure. Pridal sa k nám aj jeho zať Peter. Jura to sú tzv. „skalky“. Ale je tam viacero veľmi dlhých ciest, najdlhšia, južný hrebeň Balmfluh, má 16 dĺžiek lana, väčšinu v piatom stupni obtiažnosti. Dnes je to ale len challenge pre deti. Pre nás to bola výdatná „prechádzka“. Ja som robil vždy prvolezca. Bol som na to hrdý.

Zažili sme spolu aj nejaké srandy. Počas lezenia na Schilt mi jeho zať Peter po prvej dĺžke lana povedal: Šaňo, dnes nie si vo forme. Skoro som sa nasral, lebo som mal dojem, že leziem „celkom dobre“. Prečo táto poznámka? Peter mi to hneď vysvetlil: Pred týždňom si túto dĺžku vyliezol za 4 minúty a nejaké tie sekundy, dnes ti to trvalo viac ako 5 minút. Teda pre neho bolo aj lezenie vždy pretekaním. Nie pre mňa.

Milan, ako každý normálny chlap bez ženy, potreboval pravidelne „vyprázdniť si gule“. Pracoval v továrni na výrobu cigariet (však fajčil a mohol sa tam aj zásobiť). Robotníci ho nahovorili, že poznajú jednu super krásnu a výkonnú prostitútku v Zürichu. Keď Milan u nej zazvonil, otvorila mu jedna „vyslúžilá“ dáma, asi v mojom dnešnom veku. Čo iného ostávalo Milanovi ako zutekať. Na tejto príhode sme sa príležitostne vždy dobre zasmiali.

Milan neostal dlho vo Švajčiarsku. Nalákal ho bývalý spolužiak z Vysokej školy telesnej výchovy, Košičan zvaný „Gičaj“ žijúci v Kanade. Bohužiaľ, pre Milana to dobrodružstvo neskončilo veľmi dobre, spolužiak nesplnil jeho očakávania. A Švajčiari ho už nechceli vziať nazad.

Priložené fotky sú zo stretnutia Slovákov vo Švajci. Milan (aj ja) si rád vypil a zaspieval. Sprevádzal nás aj môj popradský priateľ a učiteľ lezenia Palo Šablatúra (1936) s manželkou Vierkou. Aj s Palom sme chodili pravidelne liezť, nakoniec ho však skolila rakovina. Ale niekoľko týždňov pred smrťou sa ešte naviazal na lano. Posledné lezenie. Nasledovala fľaška vína. Nezabudnuteľní priatelia!

Šaňo Luczy