Tí, ktorí ma poznáte dlhšie, viete, že u mňa je lezenie veľmi vysoko na piedestáli hodnôt. Ak by som si mal vybrať medzi letným a zimným lezením, tak to zimné (mixové) je ešte vyššie. Ideál ideálov je vyšľapanie na Ďumbier na lyžiach, potom vylezenie krásnej zimnej mixovej cesty a zlyžovanie žľabom do Halašky! ...že nás po ceste sem tam aj opije s dobrými kamarátmi na Štefáničke – to je bonus, ktorý patrí k životu.
Celá banda do vrtulníka.
Tento rok sa ale do mojich priorít vkradla myšlienka Heliskiing. Heli bolo vždy v mojich dlhodobých plánoch. Ale zrazu, ani neviem, kde sa vzala, bola na stole konkrétna ponuka. Neváhal som prestaviť hlavu/priority z lezenia na lyžovanie a povedal som si, že je už čas.
Je viacero destinácii, z ktorých si možno vybrať, ale Kanada je známa najlepším snehom na freeridy. Hodil som drobné do zvončeka, aby bolo počasie, pridal sa k partii organizovanej Mikim Knižkom a po Veľkej noci nasadol do oceľového vtáka. Jazdiť freeridy v dosahu vlekov je pohodlné, ale trvá to tak dve hodiny a potom je všetko rozjazdené. Heli vám garantuje vždy čerstvú „vašu“ linku - každú jazdu, každý deň! Tešil som sa na to, že to „nabombujem“ v plnej rýchlosti a pocítim tú ľahkosť oblúka v kanadskom prašane. Moje tešenie sa aj naplnilo. Dokonca som to sem-tam prepálil. V eufórii a v plnej rýchlosti, v ľahko difúznom svetle, som prehliadol malú muldu a neudržal som kompresiu. Pád, ktorý v tej rýchlosti nasledoval, by možno získal aj Oskara za umelecký dojem. Hľadať lyžu a palicu v hlbokom prašane je tiež zážitok sám o sebe.
Odchádzal som s pocitom, že viem trochu lyžovať. Jeden deň sme mali ale horšie počasie, kedy bolo veľmi teplo a lyžovali sme iba 500 výškových metrov pod hrebeňom. Keď sme zbehli nižšie, narazili sme na klasickú kôru. Idúc za guidom som si myslel, že všetko OK, ako vždy. Na ňom som totiž nevidel žiadnu zmenu rýchlosti, ani oblúka. No mne sa zarezali moje K2 Pontony (132 mm pod pätou!) a ani neviem ako som to ustál. Ďalšie oblúky v kôre som robil systémom pokus - omyl, ale nepodarilo sa mi pochopiť, ako to ten chlapčisko predo mnou krútil.
Pôžitkom hodným opakovania je pivo po lyžovačke, s posedením na stredisku a spomienkami na krásne oblúky a scenérie. Fotky a videá idú z ruky do ruky. A úsmevy šťastných od ucha k uchu. Požitkom hodným na NE – opakovanie je po tom jednom až troch pivkách sa vybrať do jacuzzi na terase s krásnymi výhľadmi. Spomienky sa rázne zmenia na plány a snívanie o ďalšom dni, kým sa v rukách objavuje ešte jedna plechovka. Cesta z jacuzzi do sprchy bola tou najťažšou, akú som v Kanade preliezol!
Jazdili sme päť dní v kuse. Široké dlhé pláne, vyhliadkové terény, ľadovce, les a vždy na čerstvom snehu. Každým dňom som sa utvrdzoval v tom, čo už viem a to, že v horách je vždy dobre. Nožičky všetko ustáli a užili sme si všetkého do absolútnej sýtosti a teda môžem spokojne konštatovať: STÁLO TO ZA TO!!!
Hlavná sezóna (január až marec) je rok vopred vypredaná. Chodia tam (aj) dôchodcovia z Japonska, aj po sedemdesiatke. Síce majú problémy chodiť po schodoch, či už smerom dolu alebo hore, ale keď ich vypustia z klietky vrtuľníka, naskočia na svoje garníže a fičia dolu kopcom ako gule!!! Povedal by som: „Ešte máme čas to zopakovať.“ Na spestrenie pobytu sme si dali ešte jeden skialp v Skalistých horách v oblasti Bow Lake a lyžovačku vo svetoznámom stredisku Lake Louise.
Ako to funguje?
Jednoducho by sa dalo povedať: „Zavolaj Mikimu a on to všetko zariadi“. CMH Heli Skiing vznikol v Kanade v roku 1965 a momentálne má agentúra CMH 11 stredísk, z ktorých každé je vybavené ako 4-hviezdičkový hotel - plný servis, fantastickí ľudia a super strava, vrátane čerpacej stanice pre vrtuľník. Na cca 30 klientov (3 skupiny) je 22 osôb personálu !!! Podľa odporúčania od Mikiho Knižku, ktorý má ich zastúpenie pre SR a ČR, sme si vybrali Bobbie Burns. Je to stredisko, kde sa lieta aj za zlého počasia. Pilot sa vie orientovať podľa stromov, ktoré v iných strediskách nie sú. Tak bola väčšia pravdepodobnosť, že si svoje predplatené letecké výškové metre užijeme. Ak nie je počasie, lieta sa a lyžuje v lesoch, ak je, ide sa na hrebene. Najvyšší vrchol Mount Conrad má 3200 m.
Z Calgary je to cca 3 - 4 hodiny autobusom a ešte 20 minút vrtuľníkom. Do dvoch hodín od príletu sa absolvujú bezpečnostné školenia - vrtuľník, lavínové.... a ide sa. Lyže už máte nastavené, lyžiarku a dotazník ste odovzdali priamo na hoteli v Calgary. Pristávanie vrtuľníka medzi vás a vodcu vám okamžite vyrazí dych. Je to skoro na centimetre, na čo sme si potrebovali zvyknúť. Inak to naháňa zimomriavky. Pilot je úplný profi profesionál!!! To iste platí o vodcoch. Čo je (bolo) pre nás dôležité : ak si chcete celý pobyt užiť, potrebujete, aby ste boli viac-menej výkonnostne vyrovnaní lyžiari. Nám sa to podarilo. Vtedy to frčí ako na vleku. Šťastie jednoducho geriatrom praje. Vrtuľník „obsluhuje“ tri partie a počas pekného dňa sme spravili 15 jázd a viac ako 10 000 výškových metrov. Koľko to bolo km jazdy to netuším. Jeden z nás to meral na GPS hodinkách a celkom mu ukázalo viac ako 100km (let hore a jazda dolu dokopy). Obed vám zabezpečí iný vrtuľník a personál vám servíruje švédske stoly priamo na snehu. Večera a ostatný servis je v stredisku. Ak chcete na ďalší deň zmeniť lyže, stačí len večer povedať. Všetko je postavené na bezpečnosti. Ráno, kým vy môžete ísť na rozcvičku s profi fyzioterapeutkou a následnými raňajkami, „malý vrtuľník“ s dvoma guidami vyráža na prieskumnú akciu. Vyhodnocuje sa lavínová situáciu a robia kontrolné zjazdy. Keď nasadáte do vrtule, guidi už vedia, kde je dobrý sneh a kde je bezpečne.
Mal som z toho isto dobrý pocit.
UŽIL SOM SI TO!
04/2018, Rudiger
