Po rokoch lezenia mi došlo, že si ciele vyberám prísne esteticky, ako jedinečné diela prírodného tvorcu. Čítam v jeho knihe dejín naturálneho umenia a snažím sa dešifrovať, ako na mňa zapôsobia. Niekedy ma uchváti nádhera línií v kolmých a previsnutých skalných hradbách, pretavená do  čírej radosti z toho, čo držím a po čom stúpam. Inokedy strach a zdesenie, ak sa materiál drobí a vypadáva spod nôh, či je špinavý, zarastený, vlhký.

Vrcholy, steny, línie však  musia byť výnimočné a mať elegantné slabiny, ktorými sa dajú zdolať. No najdôležitejší je prvý dojem.Ten zásadný vnem, ktorý rozvibruje celú škálu  pocitov. Akúsi zmes nadšenia, zápalu, zamilovanosti, potešenia, zvedavosti, odhodlania, motivácie i rešpektu. V zbierke takýchto cenných artefaktov mám  nový objav - Punta Giradili.
Vyrastá na východnom pobreží Sardínie. Štyristometrový oltár medzi nebom a morom. Keď som ho prvý raz zazrel, vedel som, že chcem na neho vyliezť. Tak, ako by som chcel vyliezť na množstvo magických stien a vrcholov po celom svete, ale ani niekoľko životov by mi na to nestačilo. No Giradili bol tu za rohom, len pár hodín cesty z Bratislavy. 
Pod stenou prišiel znova ten známy pocit vzrušenia i očakávania, aké to bude. Hradba vápenca s obrovskými prevismi  zakryla veľkú časť oblohy a vychýlila nás do záklonu. Preliezali sme šedé platne s ostrými dierkami, žlté drsné bruchá, strmé kúty a odstrašujúce strechy. S pribúdajúcimi metrami boleli nohy i ruky viac a viac, ale ten uchvacujúci pocit z pohybu po vertikále naberal na intenzite a prehlušil akúkoľvek nepohodu. Byť len tak niekoľko stoviek metrov bezprostredne nad morom, počuť burácať jeho príboj, dýchať slaný vzduch a pohľad opierať o tyrkysový vesmír vodnej hladiny bol obrodzujúci. Punta Giradili  nesklamal, má čestné miesto v mojej privátnej galérii obľúbených kopcov. Viem, že sa sem vrátim.

Rado Staruch, Šaňo Buzinkay - cesta Mediterraneo 7a+

viacej na planetmountain