Petites Jorasses / cesta Anouk
„Kde plánuješ tento rok ísť liezť?“ spýtal sa ma Mirec (Černo) niekedy v januári.
Ako člen nášho GLK spolku si niekedy moc toho nepamätám.
No na túto otázku mám už desať rokov pripravenú tú istú odpoveď. Hoci aj o polnoci.
„Do Chamonix! Tak ako každý rok!“
(Pre nezainteresovaných to znamená, že iba plánujem. Už desať rokov som tam nebol.)
Keď som v roku 2004 pomalý stúpal chodníkom na Chamonixké ihly – stena Petites Jorasses sa mi tak zapáčila, že odvtedy mám jej foto na pozadí monitora.
(To hlavne preto, aby som nezabudol a náhodou za to nezískal nejaké neoprávnené body do GLK.)
Je pekná! Veľká! Hladká!
Keď som zistil, že okrem klasiky (Contamines) a niečoho tvrdšieho (Koller, Stejskal) je tam aj cesta pre mňa, cieľ bol vybratý a schválený. Otázkou ostávalo iba kedy.
(Ja som plánoval každý rok! To, že to trvalo 10 rokov..., možno som iba chcel nazbierať body do GLK :-)..., možno...)
Anouk – je vraj meno dcéry tvorcu cesty – pána majstra Michaela Piolu, ktorý urobil veľa, veľa krásnych ciest v oblasti Mont Blancu.
Jeho špecialitou je nájdenie krásnej línie aj tam, kde generácie pred ním nič nevideli a nedokázali si predstaviť, že v takých platniach sa bude dať niečo vyliezť. Michael sa stal pojmom a jeho cesty modernou klasikou.
Dostať sa pod stenu je trošku tortúra. Hlavne ak to chceme rýchlo a bez spánku. Autom Bratislava – Chamonix. Vláčikom na Montenvers a pešobusom na chatu Leschaux. Potom ešte raz zavčas ráno pod stenu pešobusom.
Chatárka je super baba.
Každému pomáha. Nerieši či je polnoc alebo poobede. Je to také posledné prívetivé miesto pred nástupom do veľkých stien – Grandes Jorasses a Petites Jorasses.
Na stole veľký ďalekohľad a každú chvíľu pozoruje, kto sa kde hýbe v Cassinovi na Walkerovom pilieri – zaujímavé pohľady. Niekoľko dvojíc je vidno v kútoch a platniach... a tí čo sa tam chystajú zajtra, tlmia nervozitu a tíško diskutujú o detailoch.
(Žeby plán na ďalšie roky...?)
Našťastie do Anouka ani do Contamina sa nikto nechystá a stena bude iba pre nás. To sú cesty, ktoré sme si vybrali v stene Malých Jorassov. Ja s Mirom Anouk a Adam(Heško) s Peťom(Černom) Bron – Contamine - Labrunie.
Ráno niečo po siedmej sme pod stenou a ideme na to.
„Hop do prdele!!“..., presnejšie trošku tvrdšie som zahrešil, keď mi vo štvrtej dĺžke vypadol pri zakladaní stopér a videl som ho ako pristal niekde na ľadovci.
„Nevadí, tento drobný bodík mi v GLK aj tak neuznajú. To predsa robí každý.“
Pred týždňom sme sa boli rozliezť v Tatrách a podobnosť hlavných lezeckých pasáži na Ošarpancoch a v Anouku je až desivo podobná. Okrem drobného rozdieliku.
Na Ošarpancom si zatancujete v jednej dĺžke a v Anouku je ich 21. No v oboch bolia lýtka.
(Útek do Tatier II)
„Čau boys“ kričím na Adama a Peťa, keď sa vynorili z kúta niekde v spodných dĺžkach Contaminovej cesty.
Ich cesta križuje Anouka niekde v šiestej dĺžke a potom opäť asi tri dĺžky pod vrcholom.
„Kua Kua - Tak to je nakladačka. To sme nečakali. Všetko kúty, sokolíky, hladké obliny a všetko po vlastných, aj štandy!!!“..., tak zhodnotil Peťo prvých niekoľko dĺžok.
„Nevadí – neprišli ste tu na výlet! Makaj a nekecaj! Uvidíme sa pod vrcholom.“
Bolo na nich vidieť koncentráciu, napätie, ale aj radosť, že sú tu.
Takmer na každom štande vyťahujeme dva nákresy. Jeden pôvodný od Piolu s komentárom od Maroša Červienku – diky Maroš za rady. A druhý od nejakých Nemcov, moderný. Ten tiež pomohol.
Marošov koment: 9. dĺžka- prstová špára a rajbas (6b), 10. dĺžka - pekný sokolík s nitmi (6b) ak vás už bolia nohy, ďalej ani nepokračujte, samé platne a rajbasy... :-).
Tak aj bolo... samé platne – samé platne!!! Tá pravá žltá žula zo Chamonix!!! Pre túto kvalitu sem chodíme.
„Postoj Mirec! To je super pohľad, to bude fotka!“ a začal som odopínať foťak zo sedáku.
Rýchlosť mojich prstov nestačila na silu gravitácie a obal z foťáka s náhradnou baterkou sledoval cestu stopéra zo štvrtej dĺžky.
Tak zato mi už predseda nejaké body snáď pridá..." :-).
Po 10 hodinách super climbingu bez stresu a v radosti sme na vrchole, ktorý je úzkym hrebeňom s pohľadom do neprívetivej východnej steny.
Zato pohľady do Grandes Jorasses!!! - To je niečo, to sa vryje do pamätí aj do duše.
Cesty ako Cassin, Colton – McIntyre, No siesta..., ako na dlani.
Vidieť ich takto z boku je šanca iba z tohto miesta.
„Dajte si pozor pri zlaňovaní prvých troch dĺžok z vrcholu. Každému sa tam sekne lano!“
To bolo ďalšie odporučenie Maroša Červienku. Tak robíme zlaňáky na 30 metrov a radšej nechávame svoje slučky. Lano sa nezaseklo!
„Nebuďte mäkkí! Dajte nejakú energo tyčinku, tu máte trochu vody a musíte to doliezť! Teraz skončiť vás bude mrzieť do konca života.
Sú to iba tri dĺžky!!“
Presviedčali sme Adama s Peťom, keď sme sa opäť stretli my už v zlaňovaní, aby nekončili tesne pod vrcholom, hoci mali toho isto iste plné zuby a bolo vidieť ich rezignáciu. Dali si limit kedy sa otočia, aby ešte za svetla stihli zlaniť. Už boli za limitom. Trošku blúdili okolo ľadového poľa...a stratili asi hodinku. Zabojovali! Posledné dĺžky doliezli Anoukom.
„Kua, netrhaj tým lanom“ – kričím na Mirca, ktorý sa nevedel dočkať a trhá lanom, chce už zlaňovať a ja mám zauzlené laná a nedarí sa mi vypnúť z reversa na štande.
Len čo sa mi to podarí, Mirec opäť trhne a môj kýblik aj s karabínou sleduje tú istú drahu letu ako obal od foťáka a stopér! Rovno do doliny.
Toľko veci som v živote pri lezení za jeden deň nestratil. Žeby daň zato, že som tu tak dlho nebol...?
Ak za toto už nedostanem nejaký ten, možnože aj zlatý bod, podám protest a budem sa na kongrese GLK sťažovať na predsedu!
Posledné metre zlaňovania nás hreje zapadajúce slniečko a jeho teplé lúče modelujú stenu Malých aj Veľkých Jorassov do krásnych plastických a prívetivých tvarov. Hovoria jasnou rečou: „Sme tu pre vás. Čakáme na vašu ďalšiu návštevu“
Únavná cesta naspäť na chatu Leschaux je okorenená čakaním na chalanov z Contamina, ktorí nakoniec bivakujú niekde na ľadovci a objavujú sa až ráno - unavení a šťastní.
„No ty kokso. Neviem, kde mám tvoje náhradné kľúče od auta.“ Hreší Adam sám seba, prehľadajúc všetky vrecká v ruksaku.
„Musel som ich niekde stratiť, asi v bivaku, keď som vyberal fóliu....“
Ja len dúfam, že táto strata sa nepripíše na môj účet v GLK. To by som musel dostať dekrét večného prezidenta spolku." :-)
Čo na záver?
To čo nás stále trápi je rozpor medzi túžbami a možnosťami. Overili sme si model „rýchleho výjazdu“ a potvrdili, že problém nie je v nedostatku času. Dá sa to! Treba byť na to pripravený a čakať na príležitosť. Tá príde vždy!
Je to síce dlhá cesta „na otočku“- od stredy večera do nedele rána. Spánok iba v aute alebo krátko na chate. Telo si to odnesie. Ako hovoria naši súkmeňovci z GLK – Boli sme rozobratí na šróbiky. No ale to k športu patrí nie?
V pondelok ráno v práci zapínam počítač, objavila sa mi na pozadí známa fotka Petites Jorasses. „Je čas ju vymeniť!“ Asi aj viem, čo si tam dám. "-).
Summary
Vrchol: Petites Jorasses 3650 m
Cesta: Anouk (M. Piola 1990)
Obťažnosť: 8- (obl. 6+) 850 m (niekde sa udáva 750 m) 21 dĺžok
Dátum: 10. 7. 2015
Kto: Miro Černo / Rudo Hajdučík
Čas: 10 hodín lezenie + 3:30 zlaňovanie
Cesta: Bron – Contamine – Labrunie (1955)
Obťažnosť: 5c
Kto: Peter Černo / Adam Heško
Čas: 12 hodín lezenie + 3:30 zlaňovanie
Iné: Bivak na ľadovci na ceste späť na chatu
