(verzus Brenta dolomitským štýlom)
"Tuším si zabudol prezuť", ozval sa za mnou Náčelník Rudiger práve keď sme zostupovali ľadovcom do C1. Nechápal som. Pokiaľ som si dobre "pamätal" gumy na aute mám letné a je začiatok augusta. Pochopil som po sto metroch, keď som zacítil vlhko v podpalubí a pozrel som sa dole. Moje ofroudové Techniky sa práve odoberali na svoju poslednú púť.
Pohľad na západ na západ slnka.
Náčelník sa len tak neuspokojil s výkonmi vo Veľkej Fatre, na Kalamárke a v Chamonix a už mal vymyslený ďalší projekt. Chcel urobiť prvovýstup alpským štýlom v oblasti Brenvy pospajanim viacerých klasických ciest. Brenva je mohutná alpská stena vo východných zrázoch talianskej strany Mont Blancu. Alpským štýlom sa označuje výstup menšieho lezeckého družstva, ktoré postupuje k vrcholu bez návratov do základného tábora a bez pomoci umelého kyslíka.
Tentokrát sme nechceli nechať nič na náhodu (v podstate sme len boli leniví riešiť logistiku) a tak sme zadali požiadavku renomovanej agentúre Project Outdoor SIovakia. V agentúre okrem iného poskytovali aj služby šerpov. Vybrali sme si sirdar šerpu Tamu a ladder šerpu Zuzu. Sirdar šerpa vynikal svojimi vodcovskými a organizačnými schopnosťami, dokázal napríklad vybudovať postupové tábory len pomocou mejlovej komunikácie. Jeho silnou stránkou boli aj navigačné zručnosti - zopárkrát sa pomocou mapy z VKÚ Harmanec tak pohádal s babenkou z GPS satelitu, že sa od strachu preprogramovalo aj Gúgl strít vjú. Ladder šerpa bol zas vynikajúci v zdolávaní previsnutých rebríkov. Okrem toho ovládal domorodé spoločenské hry, čo je na takomto type výprav podstatná činnosť vedúca k úspechu. S výberom šerpov sme nemali veľký problém. Jednak ich poznáme už vyše tridsať rokov a jednak sme s nimi dosiahli už mnoho spoločných vrcholov. Naozaj.
Agentúra mala na starosti materiálno-technické zabezpečenie, my s Rudigerom sme sa sústreďovali hlavne na výkon. Podľa toho sme sa aj zbalili. Šerpovia niesli vo svojich 25-kilových batohoch najmä spoločenské hry, kompletnú stravu na celý čas, zopár svojich handier a drobnú kozmetiku v pomere 1 : 9 : 40 : 50. My sme si zbalili len najnutnejšiu výstroj: 30m lano, mačky, cepíny, zopár drobností a veľké množstvo zbytočností.
Začiatkom augusta sme sa teda ocitli v základnom tábore pri vysokohorskej dedinke nejakej Panenky Márie (v miestnom nárečí to znelo niečo ako Madonadikampilio). Cestu do základného tábora je asi zbytočné popisovať. Obvyklá schéma z mnohých kníh a filmov je jasná: únavné putovanie od lodže k lodže, prekonávanie prírodných živlov, problémy s yakmi, žalúdočné problémy, každú chvíľu vzbura šerpov a následné podplácanie štrajkokazov. Nevyhli sme sa tomu ani my. Preplnené dovolenkové diaľnice, problémy s yakmi pod kapotou, uplácanie štrajkujúcich šerpov drobnými mincami na bagety alebo WC v miestnych lodžiach Shell a OMV. Našťastie v Bejzkempe mali aspoň základné vybavenie: demänovku, chladené pivo, teplú sprchu, odvetrané vecko, mäkké postele a bazén s velnes.
Nasledujúce tri dni sme venovali pozorovaniu terénu na špeciálnych dvojkolesových vozidlách, študovaniu výstupovej trasy a ochutnávaniu miestnych špecialít z kvasených bobúľ. Napodcenili sme ani pozorovanie cestovného poriadku lavín. Bobuľové špeciality alebo ročné obdobie asi spôsobili, že sme nezaznamenali ani jednu.
Tam na hrebeni sme plánovali náš prvovýstup.
Začiatok prvovýstupu sme si naplánovali na pondelok. Dúfali sme, že aspoň časť domorodých výprav nedostane obvyklú augustovú dovolenku a budeme na kopci sami. Uvažovali sme, že vyrazíme už niekedy po polnoci aby sme si vybudovali dostatočný náskok pred prípadnou konkurenciou. Úvodné pasáže totiž prekonávajú veľké, vyše tisícmetrové prevýšenie v strmom, úplne neschodnom teréne s veľkými lezeckými obtiažami, ktorý sme deň predtým ledva vybicyklovali. Naše plány nám prekazila skupina domorodých ultranacionálnych vlekárskych extrémistov, ktorá sa asi dozvedela o našich plánoch a odmietla spustiť lanovku skôr ako od 8:30.
A tak sme sa v sedle Grosté ocitli až keď nás slnko začalo vyzliekať pomaly do spodného prádla. Trochu nás znepokojiIo, že sme neboli sami. Ale podľa výstroja ostatných družstiev, ktoré sa skladali aj z členov absolvujúcich povinnú školskú dochádzku nám bolo jasné, že sa idú pokúšať len o niektorú z klasických ciest.
Už na začiatku prvovýstupu sme ocenili vynikajúcu prácu zmluvnej agentúry. Na orientačne náročných miestach nám umiestnili smerovníky označujúce predpokladaný smer prvovýstupu a v ťažkých lezeckých pasážach boli sem-tam natiahnuté fixné kovové laná. Šerpa Tama využívajúc svoje nadprirodzené orientačné schopnosti dokázal vyhľadať optimálnu trasu výstupu len podľa týchto fixných lán, smerovníkov a kúsku papiera s farebnými čiarami a symbolmi. Za celý deň sme nemuseli vytiahnuť naše GPS viac ako dvadsaťkrát. Úžasné!
Ani šerpa Zuzu sa nenechal zahanbiť. Obetavo nám včas pripravoval rebríky v neleziteľných pasážach, na ktoré nás radostne, s hrôzou v očiach, privolával v domorodej hatmatilke. Výsledky z Gúgl translejt ("kurva, zase ďalší") nám nedávali zmysel. Šerpa Tama, ktorý na miestnej univerzite študoval aj tlmočníctvo nám vysvetlil, že chyba je len v nedostatku slovnej zásoby programátorov Gúglu. Správny preklad mal znieť: "Zase ďalší rebrík!" Keď sme si už otvorili sémantické okienko, naučili sme sa hneď aj niekoľko ďalších domorodých výrazov. Postupový tábor sa napr. povie "rifúdžo", prvovýstup má zvláštny názov "feráta" ale zaujímavé je, že "čau" sa povie tiež "čau". Asi pochádzame z rovnakého lingvistického kmeňa, lebo aj mnohé iné slová, (napr. pečená placka "pica" ) znejú podobne, len u nás trochu viac mäkčíme a aj význam je v našich krajoch trochu iný.
Výstup pokračoval náročnými technickými pasážami po hrebeni, ktoré sme väčšinou dávali na OS. Flešovali sme len niektoré úseky s oceľovými fixami a rebríkmi, aby si aj šerpovia trochu zasólovali na prvom konci. Poobede sme sa konečne prebojovali k sedlu Bocca del Tuckett. Zo sedla bolo potrebné zostúpiť do prvého tábora po strmom ľadovci. Na ňom sa goráčové Techniky, dlhoročné spoločníčky mojich dolných končatín rozhodli rozptýliť do okolia. Opatrne našľapujúc som vynechával každý druhý krok, aby som zachránil aspoň zopár molekúl z podrážok. Do C1 mi to vydalo, ale náš ďalší zámer vyzeral ohrozený.
Cé jednička sa skladala z niekoľkých kamenných barakov v domorodom vidieckom štýle. Na prvý pohľad bolo jasné, že tu asi žiadne vifi nepoznajú a keď náhodou áno, bude na posielanie samojebiek cez fejsbúk pomalé. Miestny názov znel niečo ako "Uhurdohektesvynituket", v miestnom slangu skracované na Tuket, čo v preklade znamenalo "Tekutiny všetkého druhu". Nám znalcom, poučeným, že domorodci radi tvoria názvy odzadu, už nebolo ani potrebné prekladať. Našťastie názov celkom zodpovedal skutočnosti: kvasené, kvasinkové, bobuľové, chmelové i bylinkové nápoje sa tu dali kúpiť aj v našej mene, aj keď len v pomere 1:3.
Sirdar šerpa opäť preukázal svoje organizačné schopnosti a presvedčil náčelníka rifúdža aby miestne ženičky na počkanie zhotovili vhodnú obuv pre mňa. Pre istotu pripravili hneď niekoľko veľkostí aby som si mohol vybrať a aby vytvorili dojem, ešte ich aj zabalili do originálnych krabíc značky KAYLAND. Deväťapolkové trekáče mi sadli ako uliate, ale značkou som sa nedal pomýliť. Ako čerstvému znalcovi domorodých názvov mi bolo jasné, že to znamenalo, že boli ušité z kože dnalského yaka.
Obuv z dnalského yaka a Techniky pred rozpýlením.
Večer nás šerpa Zuzu zasväcoval do domorodých spoločenských hier. Hrali sme s obrázkovými papierikmi, s nepochopiteľnými symbolmi a ešte nepochopiteľnejšími pravidlami. Niektoré papieriky sa držali v ruke, niektoré sa vykladali minimálne po troch na stôl. Keď šerpovia získali náhodou papierik so šašom, tešili sa ako malé deti. Najčudnejšie pre nás podnikateľov bolo, že nevyhral ten, kto získal všetko, ale ten, kto o všetko prišiel. Tuším by sme mali naučiť túto hru našich subdodávateľov-živnostníkov.
Noc v C1 sme prečkali v náhornom 30-miestnom preplnenom bivaku. Noc bola pokojná, chrápala iba naša výprava. Budili sme sa jediní (ostatní nespali kvôli nám celú noc) a po rýchlych raňajkách sme už prešľapávali stopu ľadovcom späť do sedla Tuckett. Prednosti novej dnalskej obuvi sa prejavili okamžite. Topánky vysekávali stupy akoby ešte stále boli súčasťou originálneho yaka. Nakoniec som sa aj ja tak cítil v sedle po hodinovom predšľapávaní. Bol som spotený yak hovado.
Druhý deň bol už prvovýstup náročnejší. Výstupy a schádzania po hrebeni boli veľmi časté a striedali sa tak rýchlo, že Rudigerovi nestíhala na hodinkách funkcia alti-baro, podľa nej sme sa chvíľami ocitali v nadmorskej výške potopeného Titanicu. Perfektné počasie nás dopovalo čerstvými silami a krásne výhľady nám dávali zabudnúť na námahu. Náčelník sa však čoraz častejšie pristavoval pri smerovníkoch, konzultoval so sirdarom a snažil sa mu aj nahliadnuť do papiera s farebnými symbolmi.
“Počuj, nezdá sa ti, že všade je napísané Brenta namiesto Brenva?”, opáčil Rudiger znepokojene.
“Keby len napísané, oni to tak aj vyslovujú” snažil som sa byť múdry.
Znepokojenie sa menilo na hroznú predtuchu. Sme vôbec v správnej stene? Ba kieho v stene! V pohorí! (V štáte, na kontinente, na planéte, v slnečnej sústave, v paralelnom vesmíre!)
"Tuším som sa uklepol keď som zadával direkšn or intersekšn do navigácie", smutne poznamenal Rudiger.
"Asi som tú objednávku do agentúry nemal zadávať orálne, zrejme došlo k presluchu", snažil som sa vinu zobrať na seba.
(Je vám ale jasné, že vôbec nešlo o vinu, ale o dôležité body do GLK pred kongresom). Naša mačovská ješitnosť však bola silnejšia. Musíme zachrániť náš prvovýstup za každú cenu.
“Pozri, veď sa nič také hrozné nestalo, trafili sme predsa vesmír, sústavu, planétu, kontinent a dokonca aj štát, čo je 0,7142857142857143 % úspešnosť”, pomohol som si kalkulačkou v mobile.
“Jasné, keď nie Brenta tak Brenva, ked nie Alpy tak Dolomity. Prečo by sme nemohli urobiť prvovýstup Brenty dolomitským štýlom? Veď už máme takmer polovicu za sebou”, rozhodol Rudiger.
Nie nadarmo je Náčelníkom. Zmeniť plán A: “Dosiahnuť vytýčený cieľ za každú cenu” za plán B: Označiť za cieľ to, čo sme práve dosiahli” sme predsa použili v živote už veľakrát. A ešte použijeme.
Naše filozofické úvahy zastavila previsnutá skalná stena, ktorou bolo potrebné zostúpiť do druhého tábora. Rozhodovanie, či zlaníme alebo použijeme rebríky bolo rýchle. Mali sme len jedno 30m lano a rebríky už agentúra stihla v predstihu nainštalovať. Toto bola šanca pre šerpu Zuzu. Počas ďalšej hodiny sme v domorodej reči zaznamenali slovo “kurva” aspoň 15 krát. Toľko bolo aj tých rebríkov, ktoré nám uľahčovali priestup stenou. Zuzu ich dával na onsajt, istil sa len o priečky.
C2 - druhý postupový tábor sa volal rifúdžo Alimonta. Translačne vybavený Náčelník tvrdil, že sa to prekladá ako Alimenty a názov má odstrašovať prišelcov aby si nezačínali s domorodkami. Neboli sme si tým ale celkom istí, lebo Rudiger aj pri cé jedničke tvrdil, že Tuket sa číta ako Buket.
Služby v cé dvojke už neboli také kvalitné. Obsluha bola značne chaotická a niektoré praktiky nás doslova prekvapili. Povedzte, stretli ste sa niekedy s tým aby v postupovom tábore bola teplá voda na mince? Že nie. Ešteže mali kvasinkové pivo.
Večer sme dostali obvyklý výprask od šerpov v domorodej kartičkovej hre, stále sme nechápali zmysel hry a hrabali sme k sebe čo najviac kartičiek ako by to boli päťstoeurovky.
Domorodá spoločenská hra: “Všetko prehraj a vyhráš”.
Či sme chrápali aj túto noc sme nezistili, lebo sme spali.
Ráno sme vyrazili v stave, kedy nám ešte nenabehli všetky systémy. Prebrala nás stará známa previsnutá stena, ktorou sme sa museli tentokrát vrátiť na hrebeň aby sme mali náš prvovýstup bez prerušenia. Našťastie, stále tam boli zo včera tie “kurvy” železné, asi sa nikomu už večer nechcelo tie rebríky popratať. Dosť nám to uľahčilo výstup, mali sme síce lano, ale bolo by nám asi prd platné keďže sme nemali čím istiť.
Tretí deň bol prvovýstup spektakulárny. Agentúra sa hecla, presekala mnoho metrov lezeckého terénu v skale na choďák, ktorý sa dal prekonávať takmer no-hand štýlom. Postupovali sme okolo skalných stien, obsypaných lezeckými družstvami, ktoré sa potili na nejakých jednodňových kvakoch. Hajlajtom dňa bol traverz okolo Campanile Basso di Brenta, z ktorého mali najväčšiu radosť šerpovia. Bolo nám to trochu čudné, lebo nádherná skalná veža pripomínala skôr nejaký falický symbol. Na druhej strane, dúhové oblečenie šerpov svedčilo o ich určitej orientácii.
To už sme sa blížili ku koncu nášho prvovýstupu. Na zostup nám už v ten deň nezostávalo veľa času, tak sme sa rozhodli použiť ešte jeden, tentoraz vrcholový tábor. Agentúra ho vybudovala v predstihu, akoby tušila kde príde k tejto historickej udalosti. Rifúdžo Pedrotti sa pôvodne volalo rifúdžo Tosa, ale vraj ho premenovali tesne pred našim príchodom na moju počesť. Skromne musím poznamenať, že to bola ich povinnosť.
Zostup na druhý deň bol v znamení prekonávania niekoľkých strmých ľadových polí. Od šerpov sme sa naučili používať pri pohybe na snehu a ľade domáce zvieratá. Najviac sa nám osvedčili na obuvi mačky a kocúri, lebo mali ostré drápky. Na počudovanie si dobre rozumeli aj s mojimi dnalskými yakmi.
Základný tábor sme dosiahli o 18:16:32,148 hod. Zulu.
Prvovýstup sme pomenovali Via delle Bocchette čo v preklade z domorodej reči znamená Cestu cez sedielka, štrbiny a rozsadliny. Teda skalnaté.
Agentúra si do poslednej chvíle plnila vynikajúco svoje povinnosti. Keď sme si po návrate do základného tábora kúpili v miestnej artesánii spomienkovú kartičku s vyobrazením Brenty, naša Via tam už bola vyznačená a pomenovaná. Naozaj obdivuhodná pohotovosť agentúrnych pracovníkov.
Neviem aký náročný by bol plánovaný prvovýstup v stene Brenvy. Ale určite by sme ho sfúkli za menej ako 3 dni a iste aj bez šerpov. Ale táto Brenta, to bol iný čaj. Urobiť za tri dni prvovýstup niekoľkokilometrovým hrebeňom, keď na vás stále svieti slnko a ani zanič nezaprší, šplhať sa po nehygienických rebríkoch a oceľových fixoch, prespávať v táboroch bez TV, vifi a velnes, stále prehrávať v spoločenských hrách a celé dni počúvať domorodú hatmatilku šerpov to chce naozaj nadľudský výkon, akého je schopných len niekoľko výnimočných ľudí na planéte. A my sme to dokázali.
Ale aj tak si myslím, že sa Rudiger do navigácie neuklepol a ani nedošlo pri objednávaní k presluchu. Pravdepodobne to bola pirátska akcia agentúry a šerpov, ktorí si už dlho brúsili zuby na Brentu. Veľká vďaka im za to! Bolo to nádherné dobrodružstvo, ani naše manželky by to lepšie nespáchali.
Osoby a obsadenie
Náčelník Rudiger – Rudo H.
Pedro Pedrotti – Peter G.
Šerpa Tama – Tamara G.
Šerpa Zuzu – Zuzana H.
Peter Pedro Pedrotti
