Veľmi si z toho nepamätám. Bol som tesne pod hranou ľadopádu a matne si spomínam na tmavé lano so žltou kontrolkou, ktoré sa pod mnou rýchlo kufrovalo a ja som letel do doliny dúfajúc v zázrak.
Nástup troška preveril.
Niekde v strede ľadu som mal zavŕtanú jedinú ľadovcovú skrutku ako postupové istenie (teraz, po miesto pádu, som ich mal päť). Našťastie skrutka môj pád vydržala – Peťo Greksák ma bezpečne chytil a ja po svojom najdlhšom páde v živote (platí doteraz) som sa „vznášal v obláčikoch“ a nevedel nič o svete kde práve začala moja záchranka.
Vraj som vyzeral ako veľryba. Pri páde sa mi čakan zapichol rovno medzi oči a z toho miesta pri dýchaní som robil krvavý gejzír. Peťo bežal na Zamku (vtedy nazývanú Chata kapitána Nálepku) - mobily neboli a o mňa sa postaral Šaňo Buzinkay a Ondro Pochylý, až kým neprišla Horská služba. Nakoniec nemocnica a bolestivá oprava krivého nosa :-). Nejakú dobu trvalo, kým sa mi nos zrástol a doliečil som si aj rozbitý členok. Toľko stručná história.
Od tej doby som chodil okolo Veverkáča ako okolo vajec. Len do toho neťuknúť, aby sa nerozbili. Hoci som liezol iné ľady, v duchu som sa zaprisahal: „Kašlem na teba! Raz si ma vypľul, tak ťa už liezť nebudem“! For ever!
A slovo chlapa to je predsa zákon. Musí platiť. Lenže americkí vedci zistili, že chlapi vekom mäknú... :-) a okrem toho, bola tu aj tá, čo v hlave stále vyzváňala: „Nebuď sračka - pytlík treba zvesiť“.
No a ďalší chrobáčik bolo potvrdenie TEÓRIE O NEMENNEJ VÝKONNOSTI ČLENOV GLK aj v zimných podmienkach.
Podarilo sa. Vymyslel som plán, počkal na podmienky a dobrého spolulezca Adama Heška. Ako bonus sme pridali dve cestičky – Silvestrovské blues a Šašov ľad. Pekná logická kombinácia po prelezení Veverkáča.
... A teória GLK platí aj v zime.
Vlastne teóriu by sme mali trošku poopraviť v duchu .. výkonnosť členov GLK má stále stúpajúcu tendenciu :-).
Marec 2022, Rudo – Rudiger