Pondelok 4. 9. 2017 - Včera sme dali poslednú znášku z C2 do C1 (cca 3200 m). Bola to riadna drina, ale konečne sme mali všetko dole. Odvážili sme si náklady a výsledok bol nasledujúci: Mano – 45 kg, Jožo – 40 kg a ja 42 kg, spolu sme zniesli 127 kg. Pri nakladaní sa nám zdalo, že je to ťažšie ako sme plánovali po 25 kg na hlavu, ale fakt, že to bude posledná znáška vyhral a tak sme naložili všetko, čo nám v C2 zostalo. Zostupovali sme dolu ako opití a raz som sa s nákladom naklonil viac ako som mal a tá hmotnosť ma nezadržateľne zhodila medzi kamene. Niesť taký náklad sa ako – tak dá, ale postaviť sa s ním bez pomoci, je ozaj drina. Fakt nechápem, ako môžu tatranskí nosiči chodiť aj s dvojnásobným nákladom. Teraz nás čakali dva dni voľna a 6. 9. by pre nás mali prísť domáci koniari z Uzgurušu.

Sedlo GLK a Pik GLK, vpravo.

Po tej znáške som spal som ako zabitý celú noc, od siedmej večer do siedmej ráno. S Jožom sme dali raňajky, klasika vločky s medom a čakali, kým nám do tábora nezasvieti slnko, čo bolo o 9:10. Potom sme vyrazili na blízky kameň ešte nafilmovať vŕtanie s našou mašinou Bosch. Nechcelo sa mi hniť celý deň v spacáku a tak som si vymyslel, že vystúpim na kopec v hrebeni Iskandera, ktorý bol rovno nad našim táborom. Lenže nikto z mojich parťákov nemal pochopenie pre tento plán, nechceli ísť so mnou, lenivci. Tak som si zbalil batoh, liter čaju, posledné hrozienka a o 10:15 vyrazil na výlet sám. Najprv som zbehol dole k ľadovcovému potoku Ak-Su a našiel miesto na prebrodenie. Potom nasledoval dlhý traverz strmou suťou doprava do lesíka, celkom hustý prales to bol. Počasie bolo zatiaľ super, ale to bolo vždy doobeda vyše mesiaca, skoro počas celej expedície. Čím som išiel vyššie, tým bol postup horší, v suti dva kroky hore a jeden až dva dole. Vyhľadával som skalné úseky, po ktorých sa dalo dvojkovým, trojkovým terénom liezť a nešmýkal som sa dole. O 12:45 som bol v sedle, výškomer, hodinky Šutná ukazovali 3928 m. Príliš sa mi to nezdalo, lebo podľa odhadu som bol vo výške našeho tábora C3 pod stenou Bloka, čo bolo cca 4100 m, ale Šuntá sú Šuntá. Rozhodoval som sa, či pôjdem na kopec doľava, smerom na Iskander, aby som si pozrel jeho S stenu, lenže za ním bol ešte jeden vrchol a to by bolo na dlho, alebo doprava, na taký pekný špic. Kvôli vzhľadu som sa rozhodol na ten vpravo. Výstup zo sedla bol nepríjemný po rozbitých tabličkách, na ktorých som sa stále zosúval dole. O 13:15 som bol na jeho vrchole. Bol to posledný kopec v S hrebeni Malého Iskandera, na podrobnej mape, čo sme  mali, som našiel len jeho výšku. Čiže je to vrchol bez mena. Nazval som ho Pik GLK, výška 4047 m. Dal som si klubové tričko, ktoré som si na túto príležitosť šetril celú expedíciu a zapil posledným dúškom čaju.
Počasie sa začalo zhoršovať a tak som zavelil na ústup. Za chvíľu som bol v sedle, ktoré som pomenoval Sedlo GLK.  Dole to šlo veľmi rýchlo, lebo som po jemnom štrku išiel ako na lyžiach po snehu. O 15:15 som bol v našom tábore. Celkove som vystúpal 900 výškových metrov a hore – dole mi to trvalo 5 hodín. Jožo, Ondro a Maťo práve dokončili neskorší obed, cibuľovú ryžu, nič iné sme už nemali  a tak som sa k nim s chuťou pridal. Pod našim táborom sa pásli yaky a za chvíľu sa pri nás zjavil pastier. Nevedel ani rusky, zdalo sa nám, že je z Tadžikistanu, krajina, ktorá je hneď za hrebeňom. Rozhovor s ním bol celkom zaujímavý, niečo sa nám snažil povedať, ale bez úspechu. Po 15-tich minutách to vzdal, rozlúčil sa a odišiel.
Pri západe slnka som si ešte vyfotil Pik GLK. Návrh na názov kopca pošlem po návrate z expedície Rusovi Vladimírovi Kopylovovi, ktorý zmapoval oblasť Ak-Su. Výstup na GLK ma riadne zmohol, unavený som zaľahol do spacáku a zaspal.

Kazo