Tak som sa vrátil z kajakového výletu po Gruzínsku, kde som navštívil zopár riečok, ktorých mená si ani nespomeniem, ale to ani nie je účelom tejto správy. Ide tu o mentálny výkon, ktorý som sa snažil podať v ďalekej krajine.
Na výlet som nastúpil už dobre rozcvičený, po bohatom niekoľkodňovom spoločenskom programe. To sa mi celkom osvedčilo prvý deň, ked niektorí naši chlapci čurali z mosta, čo je pomaly celkom bežné aj u nás na moste SNP, ale nie v malej gruzínskej dedinke, kde daný most a rieku považujú domáci za posvätné miesto. Na radu nášho poľského sprievodcu sme sa šli ospravedlniť domácim, ktorí na nás čakali pod stromom.
Chystal som si ospravedlňujúcu reč, kde som chcel vysvetliť, že JA som nečúral, ale niektorí z nás áno (ale mená by som nepovedal). Blížil som sa a gruzínski chlapi už nabíjali ostrými, tak som zopäl ruky k čelu ako som to videl v indických filmoch na znak mieru a hlbokej pokory a potom som lupol do seba pálenku (bola to čača cca 60 + %), ktorú už mali domáci nachystanú a keby som sa neospravedlnil, tak nám asi ani nenalejú.
Tak som sa aj s kamarátmi ešte párkrát ospravedlnil a pochválil som domácich, že tak dbajú o prírodu a so sľubmi, že si ešte napíšeme som sa pobral naspäť k autu.
Tento prvý deň bol naozaj intenzívny, lebo sme sa ubytovali v súkromí u bývalého trochu zhovorčivého majiteľa, ktorý nás po výdatnej večeri pozval na ochutnávku svojho vína do jeho pivnice. Čakal som že to bude nádherná malebná vínna pivnička vkusne zariadená s dobrým vínkom.
Bola to však kutica s asi päťdesiatimi plastovými galónmi nejakých chemikálií, ktoré sme museli piť, aby sme neurazili. Domáci nás pozval ešte na svadbu nejakého známeho, tak sme tam stvrdli pri lepšej kvalite vína.
Na druhý deň sme sa s naším autobusíkom Mercedesom preplietli pomedzi kravičky na ceste na rieku. Okrem toho, že mi bolo zle, si ešte pamätám, že mi vodácky poľský sprievodca, ktorému som bezvýhradne dôveroval stratil pádlo a ešte aj plával. No, nemal svoj deň a už ani ja. Ale našťastie to dobre dopadlo, Smolík mu dal náhradné pádlo a ja som vyhrabal náhradný morál a už to potom odsýpalo jedna radosť, ktorú sme ku koncu dňa uhasili pivom a návštevou Batumi, kde sme pozerali ako sa dve sochy k sebe približujú a odďaľujú. Ignorovali sme pozvanie domáceho na bohatú večeru a ochutnávku vína, na čo sa asi urazil, pretože keď sme neskoro v noci prišli, tak nás vyhnal spať a už nechcel s nami priateľsky sedieť.
Ďalší deň si pamätám ako rieku s „mustrunom“- v preklade „nedásapreniesťmusísaísť“. Bolo to mentálne náročné, ale museli sme prežiť.
S domácim sme dali večeru a blahosklonne si nás uctil tým, čo sme si vybrali z jeho chemikálií, ktoré sme mali použiť pri slavnostných prípitkoch, ktorých bolo celkom dosť. Nedalo sa nejako ulievať, lebo neustále kontroloval, či si nalievame a či aj pijeme a či nám je dobre. Lebo keď nie ... tak to ani nechcem domýšľať.
Našťastie náš šofér Mercedesíka Merab nám daroval svoje víno, ktoré bolo veľmi dobré, všetkým chutilo a domáci sa svojho už ani nedotkol. Ja som však už nemenil a tak som zachránil planétu asi od 3 deci toho chemického jedu.
Túto nepríjemnú skúsenosť som si odkompenzoval nádhernou jazdou na riečke, ktorej meno si nespomeniem a kde Peťo Csonka zobral Smolíka a Lucišu, Ninku a Poliaka na úsek 4-5, na ktorý som sa necítil.
Na ďalší deň sme sa s domácim rozlúčili a pobrali sme sa na rieku, ktorá teda už mala vody poriadne. Hornejší úsek sme dali všetci, spodnejší úsek sme sa pridali k vrcholovému družstvu spolu s Mizom. Maťko Boďa mal dodrbané rameno a tiež Miki Mikulič nemohol kvôli zlomenému prstu a Insti nemal náladu. Pamätám si z rieky obrovské vlny a pocit, že aj za trojkovou vodou sa môže skrývať niečo o dosť ťažšie. S vodnatkami som sa viac menej popasoval s vynechaním niektorých pasáží, kde mi chýbalo sebavedomie. Ešte sme absolvovali ako kompletná zostava nádhernú riečku na záver a potom už lietadlom domov.
Toľko v skratke, vďaka Peťovi Csonkovi, Instimu a ich nápadu, som absolvoval tento výlet. Navštívil som aj dedinu s malebným názvom Napičkovo ( Popičkovo a Dopičkovo tam nebolo) a mestá ako Kutajsi a Batumi. Videl som vysoké hory (tip na zimu), cestoval rozbitými, strmými cestami, splavoval vodnaté rieky aj technické potoky a počas 10 dní som oprašoval ruštinu, hoci Rusov tam nemajú v láske, ale bola to reč, s ktorou som sa tam vedel ako-tak dohovoriť.
Ešte poučenie na záver: Gruzínske stolové víno sa musí piť tak, aby sa v ústnej dutine nestretlo s chuťovými pohárikmi (to Luciša vyčítala z bedekru). Škoda, že som to nevedel predtým.
Duco
