(Lezie a píše Duco, lezie, fotí a boldom komentuje Becko)

Tomáš, Duco, Becko a Kazo.

Jastrabka I

Tak po desiatkach rokov sme sa s Beckom vybrali na THT James na Brnčalku - Chatu pri zelenom plese. Ciele boli odvážne, počasie už menej. Vysedávanie v bare do noci nám zobralo síce sily, ale pridalo na odvahe, pred ktorou sa ráno už nedalo ujsť. Duco ako gitarový šoumen nemal šancu odísť. Na postel si ľahol o pol tretej nadránom.
Cieľ bol taký jasný, že sa nedal minúť. Bola to „Pochylého platňa“ na Jastrabku. Becko vzal barle a kroksy, ja lano a išli sme na to. Zvolili sme výstup žľabom, ktorý nás cez záverečné fixy hodil pod stenu. Becko si dal odbočku pred fixami, ale na voľno to bolo riskantné, tak sa ešte riskantnejšie vrátil do pôvodnej línie.
"Ústup bol zbabelý, ale osožný" povedal by Napoleon Bonaparte.
Prvú dĺžku ťahal Becko. Bolo mi jasné, že do ďalších dĺžok už treba dať šancu mladému ambicióznemu a trénovanému Ducovi.
Ja som sa ťahal na druhom konci a začínal som tušiť, že to nebude ľahký onsajt, hoci roky predtým som tu už liezol. Druhá dĺžka bola na mne. Becko hovoril, že celkom sucho je, mne sa zase zdalo, že celkom mokro je. Výhoda previsnutej steny bola tá, že po včerajšom celodennom daždi len trochu zvlhla.
A tak som bez výčitiek svedomia odsadával kde sa len dalo, ale postupoval som. Trochu som si zamoráloval pod previsom, ani zaboha nájsť včerajší software z baru. Blbosť- Duco bojoval ako lev v aréne.
No, bolo si treba odsadnúť, čo už asi nie sú moderné trendy, ale my sme sa rozhodli ísť klasicky a fungovalo to. Účel svätí prostriedky.
Potom (po dvoch kľúčových previsnutých dĺžkach) som pokračoval ďalej v duchu moderného štýlu, kde za traverzom prebral štafetu Becko a krívajúc to vybehol hore. Ako dôkaz, že si nevymýšľam, je Beckova mohutná fotodokumentácia.

Čierny štít

Ďalší deň sme chceli ísť domov, ale Kazo nás prehovoril na (Zobanovu) cestu, ktorá bola najbližšie ku chate v masíve Čierneho štítu. Tak sme si super zaliezli po mokrých platniach, vyhýbajúc sa mokrým machom. Keby bola cesta suchá, bola by to bomba, takto som musel použiť znova osvedčenú metódu, ktorá mi celkom dobre funguje a prináša mi občas radosť z prežitia pri lezení: „Keď nie je iná možnosť, chyť sa skoby“. Ani sme to nedoliezli, lebo sme narazili na mokrý previs, tak sme zlanili.
Zase to bolo pomerne vážne lezenie, hodne na trenie a navyše aj zima. Duco ťahal na prvom všetko ako predátor. Klobúk dole.

Jastrabka II

Prešli nejaké 2 týždne a opäť sme späť. Scenár podobný, iba gate som mal inej farby a menej času v bare. Po daždivej noci som chcel ísť domov, ale Becko svojim cvičeným okom zistil, že mraky sa trhajú. Spoliehal som sa skôr na predpoveď, ktorá vyšla.
Známy žľab nás priviedol pod JZ stenu Jastrabky . Nastúpili sme do cesty „Pavúci lezú do neba“. Keďže je to Beckova cesta, príliš som sa nad ňou nezamýšľal, veď autor cesty je po ruke. O niekoľko dní som sa pozrel do nákresov a zistil som, že som Duca poslal do inej svojej cesty ,,Chlapcom z Everestu 88“. Za svoju pamäť nedám ani deravý groš. Klasicky to nejako prerúbem. No klasicky sa nedalo, nebolo po čom, tak som to musel moderne. Ako písal jeden, ktorý to už preliezol: „Manažment vedenia lana je veľmi dôležitý“. Čo je pravda, lebo v záverečnej časti prvej dĺžky protiťah drhnúceho lana prevyšoval moje nadľudské schopnosti a dal sa zvládnuť jedine poctivým sedením v borháku. Spokojný so svojim rozhodnutím posedieť si v štýle: „Postoj chvíľa si krásna“ som doliezol ku štandu nad previsom, kedy som si uvedomil „ ... to je previslé (jak hovädo), ako ho my len potom zlaníme?“  Táto psychická záťaž mi dodávala silu v ďalších častiach cesty. Becko v duchu Enovho odkazu ,, Chyty budeš bozkávať“  chyty  naozaj bozkával a ja som sa obzeral po zlaňákoch.
Druhú dĺžku (v rozprávkovej platni, plnej vaničiek) zase vykríval Becko. No chvalabohu, že som nešiel, lebo to bola morálovka, kde som ešte odvalil asi 5 kg šuter. Zhodli sme sa, že tam treba pridať navádzajúci borhák . Obesiť sa do krásnych tenkých kyzov a spoliehať sa, že udržia je dosť riziko vzhľadom na dĺžku možného letu a (miestami) aj machnatý porast v ceste.
Ďalej som už ťahal na dobrú policu, kde sa začínala skalkárska časť výpravy cez (hladkú, kolmú, vrcholovú) platňu. Na záver zas poriadna výzva.
Púšťalo to až po časť, kde to už nepúštalo. Tam prišlo na rad mentálne cvičenie a hľadanie softwaru.
Teória išla do hája keď som zhučal s malým chytíkom a naveky som pochoval túto variantu. Sbohom varianta. Keď bol Duco na tých nechťákoch, ani som radšej výnimočne zo štandu nefotil. Bývalo to 8- , ale teraz je tam z toho  ,,nič“ ešte viac vylámané.
Tak, keď už som bol spadnutý, aspoň som si posedel a na tvrdovku som to preliezol priamo, vykrúcajúc sa ako Beckove anakondy, spoliehajúc sa na zlé nohy. Našťastie všetko s borhákom pri členkoch a s pekným výhľadom na mňa z meteorologickej stanice na Lomnickom štíte.
Dostal som sa teda po vlastných vyššie a hneď som sa rozhodol, že si sadnem, lebo ma čakal ďalší odlez a nejak mi došli sily a morál zároveň. Technika zostala, ale nedala sa použiť. Na Beckov morál som nevedel password. Ani ja, preto som pre istotu poslal dopredu Duca.
Becko navrhol, aby som teda išiel dole. Hanba mi, že som zapochyboval jak biblický Peter.
No ješitnosť mi nedala, tak som nastúpil cvakol a pokračoval. Výšľap vysoko nohou ako na Kršlenke a už špára, kde bola dobrá noha. Nejak sa mi to rýchle vtedy v hlave prerátalo a dostal som zelenú ísť ďalej. Tak som ju poslúchol a pre istotu som vyliezol vyššie, že nech mám rezervu, keď padnem. A tak som to doliezol.
Becko si to tiež vychutnal a už sme sa rútili dole . Zlanovali sme z cesty (kade pustilo, obchádzajúc previsy) „Chlapcom z Everestu“.
Mali sme jednoduché 70m lano, preto sme mohli dať iba kratučké zlaňáky. Na lezenie ok, ale na zlaňak málo.
Ešte doporučenie: dlhé expresky, zakladací vercajch sa zíde, ale menších rozmerov, maximálne tak 80% mužského vajca, keby ste sa náhodov balili. 
Večer sme dorazili na chatu (k Tomíkovi, ktorý nám aj tentoraz poskytol azyl). A na druhý deň (po koncerte Alice Coopera) domov.
Tu sú kompletné fotky z lezeckej perly Tatier - Jastrabej veže.

Ináč - na Žeruchách je nová cesta od Mira Kúdelu a je to vraj iba 40 minút od chaty.